Fumarola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sírne fumaroly sopky White Island na Novom Zélande.

Fumarola (z lat. fumus - dym, dymiť) je forma prejavu sopečnej činnosti (v podstate je to indikátor aktívneho vulkanizmu danej oblasti). Sú to trhliny, alebo „prieduchy“ v zemskom povrchu, cez ktoré unikajú do okolia plyny s teplotou 200 až 800 °C. Chemické zloženie plynov je nasledovné: vodné pary (H2O), oxidy síry (SO2 a SO3), oxid uhličitý (CO2), chlorovodík (HCl), sírovodík (H2S).

Termínom solfatára sa označujú fumaroly, produkujúce prevažne sírne zlúčeniny. Fumaroly sa väčšinou nevyskytujú osamotene, ale združujú sa do „fumarolových polí“, často sprevádzaných inými hydrotermálnymi aktivitami (gejzírmi, horúcimi prameňmi a bahennými sopkami). Motorom, ktorý poháňa emisie plynov a pár, je prítomnosť magmy, resp. neutuhnutých intrúzií (vo všeobecnosti miest so zvýšeným geotermálnym gradientom), nachádzajúcej sa blízko povrchu, z ktorej unikajú plyny, prípadne teplo zohrieva spodné vody.

Veľké fumarolové polia sa nachádzajú na Aljaške v okolí sopky Novarupta (známe aj ako Údolie desaťtísícov dymov), v Yellowstone (USA) a Campi Flegrei (Taliansko).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému fumaroly.